svätý Justín: Dialóg so židom Trifonom

Iné národy sa takého bezprávia, proti nám a proti Kristovi nedopustili, akého vy, ktorí ste pôvodcami zlého predsudku národov proti Spravodlivému a proti nám, jeho stúpencom. Ukrižujúc jeho, ktorý sám bezúhonným a spravodlivým Človekom jest, ktorého utrpením uzdravenia sa dostáva pristupujúcim skrze Neho k Otcovi, napriek tomu, že ste videli, že z mŕtvych vstal a na Nebesia vstúpil, ako i proroctvá predpovedali: predsa nielenže ste nučinili pokánie zo zlých skutkov svojich, ale ste ešte aj mužov z Jeruzalema do veškerej zeme vyslali, hovoriac, že povstalo bezbožné odštiepenectvo kresťanov a roztrusujúc o nás, čo proti nám od všetkých tých, čo nás nepoznajú, sa rozpráva. A takto nielen vlastnej nespravodlivosti ste pôvodcami, ale naprosto všetkých ľudí ste do neprávosti priviedli. ...
Umyte sa teda a buďte už čistí a odnímte neprávosť od svojich duší, ako vám obmyť sa a pravou obriezkou obrezať sa, velí Boh. My by sme zaiste tiež telesnú obriezku a soboty a sviatky veškeré zachovávali, keby sme nevedeli, pre akú príčinu vám to bolo prikázané, totiž pre vaše neprávosti a tvrdosť srdca vašeho. ... Vy, na tele obrezaní potrebujete našu obriezku, my však túto majúc, vašu zhola nepotrebujeme. ... Načo mi je ešte obriezka, keď Boh našiel vo mne zaľúbenie? Načo mi je ona (rituálna) kúpeľ, keď som umytý Duchom Svätým?

Spisy sv. otcův apoštolských a Justina Mučeníka, nakl. Dědictví sv. Prokopa, Praha 1874

Ernest Hello: Duchovné spojenectvá

Modlárstva sa navzájom veľmi líšia vo svojich formulách; predsa však cítia jedno k druhému neuveriteľne nežnú náklonnosť; to preto, lebo majú spoločnú jednotu: všetky sú modlárstvami.

Keď povstalo kresťanstvo, svet predstavoval divadlo, v ktorom bolo toľko poučení, že ich nemožno porátať. Koľkým bohom sa klaňali ľudia na tejto planéte, koľkým bohom! ... A celé to množstvo nepriateľských modiel napriek tomu žilo pospolu v Panteóne. Tlačili sa, a nebojovali medzi sebou, tiesnili sa a neškodili si, strkali do seba a neboli si na obtiaž.. To preto, lebo všetky boli navzájom spojené. Keď sa však zjavilo slnko, prichádzajúce z Betlehema, ozval sa všeobecný krik. Modly, ktoré spali v svojom pokoji, prebudili sa do boja: všetky poznali spoločného nepriateľa a ukázali prečo nebojovali medzi sebou. Tajomstvom ich pokoja bola ich spoluvina.

Vskutku neviem, prečo dejepis, ktorý predsa nepoznal a často ešte ani nepozná riešenie záhady, bez udivenia rozpráva o úžasnej úslužnosti modiel a modlárov, ktorí pripúšťajú do svojej spoločnosti kohokoľvek a čokoľvek. Tento sa klania volovi, tamten sa klania kapuste. Títo dvaja ľudia sa nebudú škriepiť. Zbožňovateľ vola z úslužnosti vďačne bude zbožňovať ešte i kapustu a zbožňovateľ kapusty neodoprie volovi niekoľko poklaknutí. Nad touto nesmiernou lžou ako by sa vznášalo tajomné porozumenie, ktoré vraví človeku, že lož je mnohotvárna, no pre takú maličkosť, že sa jednako nehodno znepokojovať: veď je to vždy tá istá lož.

Koľko modiel sa zrazilo vo všeobecnej zrážke národov od Adama po Ježiša Krista! Zrážali sa, ale sa nerozmliaždili; zrážajúc sa zlievali. ... Pozrite na Tróju, na Grécko, na Agamemnona, Hektora, Menelaa, Parida, Xerxa, Leonida, Epaminonda; pozrite na Perikla; pozrite na Alexandra. Európa a Ázia, ktoré stáročia bez chvíľky oddychu vrhajú na seba smrť, žijú si v mieri v jedinej veci: preberajú jedna od druhej modly, vďačne ich prijímajú a ani nepriateľstvo rás nevie vyvolať nepriateľstvo medzi kultom. ... A dejiny staroveku sú predsa vojnovými dejinami. Všade a vždy vojny! Vojna pre všetko! Pre mesto, pre hádku, pre ženu. Vojna vždy visí vo vzduchu. Len modly žijú v mieri s modlami.

Keď však na Golgote vyrastá kríž, miesto národnej zúrivosti nastupuje náboženská zúrivosť a bojiská môžu schnúť: lebo pôda Kolosea pije krv nových ľudí; vojaci môžu odpočívať, toľko práce majú kati!
Nenávidený znak vždy jestvoval; duch lži vždy prenasledoval Kríž svojím zvráteným holdom; vždy vravel: Len teba nenávidím, teba jedine na svete!
A kým starý svet nenávidel pre všetko, okrem modlárstva, moderný svet nemôže ukázať ani jedno storočie, v ktorom by nebola vybuchla nenávisť pre Náboženstvo.
Hoci však svet v moderných dejinách vždy nenávidel kresťanstvo, ten istý svet zároveň ani v moderných dejinách nemal nenávisti proti starému modlárstvu. ... Kto nepozná tajomstvo spojenectiev, mohol by pokladať za celkom logický predpoklad, že človek, ktorý neverí v Boha, pohŕda všetkými kultami. Bola by to pravda, keby existovalo viacero náboženstiev.
Skutočnosť je však iná a hovorí: Čím väčšmi sa honosí človek, že je silného ducha, tým väčšmi skláňa hlavu pred kultom, pravda, ak je to falošný kult.

Tajné spojenectvá tu odhaľujú hlboké zjavenia. Voltaire a Goethe sú rozmanití ľudia. Goethe sa mohol stať vyšším človekom. ... Nuž a Goethe miloval Voltaira, ak, pravda, možno tieto dve slová spojiť. Goethe mal záľubu vo Voltairovi. Táto záľuba nevyrastala z Voltaira, vychádzala z Goetheho; nie Voltaire sa páčil Goethemu: odraz vlastnej nenávisti sa mu páčil. Goethe nie preto videl vo Voltairovi druha, že Voltaire napisal to či ono dielo, ale preto, že Goethe sám napísal vetu: "Sú štyri veci, ktoré rovnako nenávidím: tabak, zvony, ploštice a kresťanstvo."
Vskutku, rovnako nenávidel zvony i kresťanstvo: len pre kresťanstvo nenávidel zvony. Zvonenie zvonov samo o sebe by bolo Goethemu príjemné. ... No nenávisť proti kresťanstvu...zmenila v ňom lásku, ktorú od prírody cítil k harmónii; a ten neúnavný hľadač, ktorý tak svedomito skúmal príčiny a následky aj najmenších citov, zabudol si dať otáazku, z čoho vyviera tento odpor.
Veď si aj odbavoval raňajšiu modlitbu pred Jupiterovou sochou. Odkiaľ tá obludná sympatia, ktorá je podobná modlárskej poklone, ak nie z tej hlbokej a jedinej nenávisti, z nenávisti, ktorá nevie ako sa prejaviť priamo, a preto sa prejavuje nepriamo hlasom tajných spojenectiev? Goethe sa modlí k Jupiterovi, necúva ani pred nesmiernou smiešnosťou - natoľko mu bolo hrozné modliť sa k Ježišovi Kristovi.

Ernest Hello: Veda, vydalo nakl. Verbum, Košice, 1946

svätý Peter Kanisius: Katechizmus

I. otázka: koho môžeme nazývať kresťanom?

A. Tých, čo vyznávajú spasiteľné učenie Ježiša Krista, pravého Boha a človeka, v jeho Cirkvi.
B. Preto kto je skutočne kresťanom a učeniu Kristovmu je pevne oddaný, z hĺbky srdca zavrhuje a hnusí si nadobro všetky vyznania a sekty, nech sa nachádzajú kdekoľvek mimo učenia Kristovho a Cirkev, ako sú židovstvo, pohanstvo, mohamedánstvo a bludárstvo.

XVIII. otázka: čo znamená článok deviaty (Symbolum): Verím v Cirkev svätú katolícku?

F. Mimo toto obcovanie svätých (ako mimo archu Noemovu) je istá záhuba a žiadna spása smrteľníkov: ani židov, ani pohanov, ktorí vieru Kristovu nikdy neprijali: ani bludárov, ktorí prijmúc ju potom opustili alebo porušili: ani odštiepencov, ktorí pokoja a jednoty Cirkvi nedbali: nakoniec ani vyobcovaným, ktorí z akejkoľvek inej príčiny si toho zaslúžili, že od tela Cirkvi ako škodlivé údy boli odťatí a odlúčení. A tak všetci takí, pretože k Cirkvi a jej svätému obcovaniu nenáležia, nemôžu byť účastní Božej milosti a večnej spásy, kým sa s Cirkvou, od ktorej svojou chybou boli odtrhnutí, nezmieria a v pravý stav sa nenavrátia. Pretože je bezpečné pravidlo sv. Cypriana a sv. Augustína: Nebude mať Boha Otcom, kto nebude chcieť mať Cirkev matkou.

vydanie: Dobré Dílo, Stará Říše na Moravě, 1920

A.C.F. Beales: Katolická církev a mezinárodní řád

Za druhé je třeba připomenouti, že katolická církev nikdy neodsoudila žádnou vládní formu samu o sobě. Během dvou tisíc let se naučila žíti se všemi a pod všemi vládními formami, jež lidský důvtip kdy vynašel. Od městských států k jednotným národním státům, od vlády jednoho k vládě všech (na papíře). Forma vlády je zcela něčím neutrálním. Na čem církvi záleží, právě tak jako před ní Aristotelovi, je duch, jenž stavbu ovládá. Jedna citace může posloužiti jako typická z četných, při nichž Vatikán zdůraznil tuto zásadu. "Z různých vládních forem," pravil Lev XIII., "církev nezavrhuje žádnou, která je sto zjednati blaho svým poddaným. Přeje si pouze - a to si žádá přirozenost sama - aby byly ustaveny tak, aby nepůsobily nikomu zlo, a obzvláště, aby neporušovaly práva církve. (Libertas Praestantissimus, 20.6.1888)"

Vydalo: Universum, Praha 1946