Wilkie Collins: Žena v bielom (úryvok)

Nie je to čudné, že na nás tak slabo zapôsobia prírodné krásy, ktoré nás obklopujú, keď sme celou dušou zahĺbení do úvah? V knihách sa síce píše, že hľadáme útechu v lone prírody, ale v skutočnosti je to inak. Obdivovanie jej krás, ktoré dnešní básnici tak podrobne a výrečne ospevujú, vôbec nezodpovedá našim životným potrebám. Ako deti sme si ich vôbec nevšímali. Ani jeden nevzdelaný človek ju tak nevníma. ... Schopnosť vnímať krásu okolitého sveta si osvojujeme vlastne iba ako súčasť všeobecnej kultúry. ...
Všetko, čo môže obsiahnuť naša myseľ a pochopiť naša duša, nezávisí od krásy alebo od ohavnosti sveta, v ktorom žijeme. Možno medzi človekom a vesmírom niet preto vzájomného vzťahu, lebo osud človeka a osud prírody sa už v základoch líšia. Najvyššie vrchy postupne zvetrajú a upadnú do zabudnutia, ale najmenší poryv ľudskej duše je nesmrteľný.

Prekl. Ivan Krčméry, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1974

J.H. kard. Newman: Sociálny stav kat. krajín (úryvok)

Stáva sa deň čo deň, že protestant , dopustivší sa mimoriadne veľkého prečinu, alebo súc vyburcovaný z hriešného spánku, ktorý trval celé roky, alebo podesený chorobou, rád by konal pokánie. O čo sa však oprieť, kam ísť, čo robiť? Má kopať a sám budovať svoje základy. Treba sa mu samému učiť každý krok a všetko je v temnotách; musí tápať a pachtiť sa a to všetko - pre púhu mienku. A potom, dajme tomu, že o kúsok postúpil, ale zase snáď podľahol pokušeniu, klesne a je po všetkom. Jeho náukové hladiská sa rúcajú a sotva sa dá ešte povedať, že vôbec v niečo verí. Katolík však hneď vie, čo a ako, dostavila sa ľútosť, nedá sa otáľať; za čerstva môže siahnúť po ustanovených liekoch.
Obzvlášť však, čo potom, keď sa znenazdania dostaví smrť a bude treba pripraviť sa na túto zlú hodinu! Čo si počne protestant? ...Jeho myšlienky sa zdvíhajú v akejsi zmätenej túžbe po zmilovaní, ktorú ani on sám, ani prítomní nemôžu vysvetliť. Žiada aby mu predčítali z biblie, ale tá žiadosť je skôr výrazom hrôzy a zmätku než znamením viery; potom sa jeho rozum zatemňuje a on umiera.
Úplne inak si počína katolík. ... Pravda, hovorieval ľahkovážne o Všemohúcom, ale vždy v neho veril; spieval často žartovné piesne o blahoslavenej Panne a o svätých a rozprával všeliaké báchorky o zlom duchu, ale len tak, bez opovrhnutia; hnevával sa na svojich nebeských ochráncov, keď s ním bývalo zle, ale ako svojhlavé dieťa, ktoré vzdoruje rodičom. ... Po celé roky zanedbával veľkonočné povinnosti, ale nikdy nezaprel, že je katolíkom. Posmieval sa kňazom, odvážne ich posudzoval a ohováral ich, ale nikdy nepochyboval o svätosti ich úkonov a o moci ich duchovnej služby. Býval na omši nepozorný a chladný... Keď sa teda teraz dozvedá, že musí umrieť a to bez kňaza a lúč Božej milosti preniká jeho srdce a on túži po Tom, ktorého si nevšímal, jeho vzrušenie nie je nejasné a zmätené... Jeho myšlienky sa sústreďujú a naberajú presný tvar; pozdvihujú sa , každá na svojom mieste, k vysokým Predmetom viery, ktoré sú v jeho mysli tak skutočné ako v nebesiach. Obracia sa k svojmu Krížu; vzýva drahocennú krv a Päť rán Spasitelových; uchádza sa o príhovor blahoslavenej Panny; utieka sa k svojim svätým patrónom; volá k sebe anjela strážneho... Pravda odchádza do sveta neviditeľného, ale tento svet neviditeľný bol s ním už tu. Odchádza na miesto iné, nie však cudzie...

A tak môže i ten, kto bol zlým katolíkom, mať pri svojej smrti nádej, na ktorej nemá zaiste účasť ani najcnostnejší z protestantov, ano, bratia, ani najporiadnejší a najsvedomitejší z vás, aj keby ste boli hocako schopní, učení a múdri, ak ste nežili z viery, ale zo súkromného úsudku.

Prebraté z:
Alois Lang - John Henry Newman, úvod do jeho náboženské filosofie a výbor ze spisů, Vyšehrad, Praha 1947

Juvenalis: Satiry (úryvok)

Dnes se jen oblékáš takhle, leč jednou hnusnější kousky
spácháš: od stupně k stupni, až přijde se docela na dno...
Brzy tě hejskové přijmou, již zdobí doma svá čela
vinutím splývavých stužek, kdo na krk věsí si plno
ozdob a důkladným džbánem a podbřiškem křehounké svině
smiřují bohyni dobrou; jen ženu vždy na míle vzdálit
káže jim zvrácený zvyk - ta práh tam překročit nesmí.

V tomhle kroužku se nehledí na řeč a nectí se oltář.
Volně lze ošklivě mluvit a ženským hláskem, jak žádá
Kybelin mrav. ...
Gracchus čtyři sta tisíc kdys přinesl ženichu věnem
trubači na křivý nástroj(snad foukal i na rovnou troubu):
Podepsán kontrakt. Už dozněla přání. Teď zasednou všichni
k velkému kvasu. Už v náručí drží svou nevěstu ženich...
Kdo by měl, panstvo, sem přijít, zda censor či haruspex spíše?

Kdyby tele tu povila žena a jehňátko kráva,
byl by to horší snad úkaz a budil by proto víc strachu?
Ozdobný lem a splývavý šat a svatební roušku
bere si na sebe muž, jenž potřásal svatými štíty,
spjatými řemenem s paží, až potil se! Patrone města,
odkud ta strašlivá spoušť sem k latinským pastevcům přišla?

Vdává se za muže muž, jenž rodem je slavný i statky...
Jen žít mi buď přáno: stanou se jistě
veřejnou věcí ty svatby a v novinách budou se hlásit!
Prozatím trápení velká ty nevěsty mají jen s tímhle:
nemohou bohužel rodit a zpevnit tím manželské pouto...
Dobře, že po přání lidí si příroda vynutit nedá
změnu tělesných funkcí!


Preklad: Zdeněk K. Vysoký

Paul Claudel: Magnificat (úryvok)

Buď velebený, môj Bože, ktorý si ma zbavil modloslužby
A ktorý činíš to, že vzývam len Teba a nie Isidu alebo Osirisa,
Alebo Spravodlivosť, alebo Pokrok, alebo Pravdu, alebo Božstvo,
alebo Ľudstvo, alebo Zákony Prírody, alebo Umenie, alebo Krásu...

Pane, zbavil si ma kníh a Ideý, Modiel a ich kňazov,
A nedovolil si, aby Izrael slúžil pod jarmom Zženštilcov.
Viem, že nie si Boh mŕtvych, ale živých.
Nebudem vôbec uctievať prízraky a bábky, ani Dianu, ani Povinnosť,
ani Slobodu, ani býka Apisa.
A vaši "géniovia" a vaši "hrdinovia", vaši velikáni
a vaši nadľudia, rovnaká hrôza zo všetkých tých znetvorencov.
Pretože nie som slobodným medzi mŕtvymi,
Žijem medzi vecami, ktoré sú, a nútim ich uznať moju nevyhnutnosť.
A netúžim, aby som nad niečo vynikal,
ale aby som bol človekom spravodlivým.