Modlárstva sa navzájom veľmi líšia vo svojich formulách; predsa však cítia jedno k druhému neuveriteľne nežnú náklonnosť; to preto, lebo majú spoločnú jednotu: všetky sú modlárstvami.
Keď povstalo kresťanstvo, svet predstavoval divadlo, v ktorom bolo toľko poučení, že ich nemožno porátať. Koľkým bohom sa klaňali ľudia na tejto planéte, koľkým bohom! ... A celé to množstvo nepriateľských modiel napriek tomu žilo pospolu v Panteóne. Tlačili sa, a nebojovali medzi sebou, tiesnili sa a neškodili si, strkali do seba a neboli si na obtiaž.. To preto, lebo všetky boli navzájom spojené. Keď sa však zjavilo slnko, prichádzajúce z Betlehema, ozval sa všeobecný krik. Modly, ktoré spali v svojom pokoji, prebudili sa do boja: všetky poznali spoločného nepriateľa a ukázali prečo nebojovali medzi sebou. Tajomstvom ich pokoja bola ich spoluvina.
Vskutku neviem, prečo dejepis, ktorý predsa nepoznal a často ešte ani nepozná riešenie záhady, bez udivenia rozpráva o úžasnej úslužnosti modiel a modlárov, ktorí pripúšťajú do svojej spoločnosti kohokoľvek a čokoľvek. Tento sa klania volovi, tamten sa klania kapuste. Títo dvaja ľudia sa nebudú škriepiť. Zbožňovateľ vola z úslužnosti vďačne bude zbožňovať ešte i kapustu a zbožňovateľ kapusty neodoprie volovi niekoľko poklaknutí. Nad touto nesmiernou lžou ako by sa vznášalo tajomné porozumenie, ktoré vraví človeku, že lož je mnohotvárna, no pre takú maličkosť, že sa jednako nehodno znepokojovať: veď je to vždy tá istá lož.
Koľko modiel sa zrazilo vo všeobecnej zrážke národov od Adama po Ježiša Krista! Zrážali sa, ale sa nerozmliaždili; zrážajúc sa zlievali. ... Pozrite na Tróju, na Grécko, na Agamemnona, Hektora, Menelaa, Parida, Xerxa, Leonida, Epaminonda; pozrite na Perikla; pozrite na Alexandra. Európa a Ázia, ktoré stáročia bez chvíľky oddychu vrhajú na seba smrť, žijú si v mieri v jedinej veci: preberajú jedna od druhej modly, vďačne ich prijímajú a ani nepriateľstvo rás nevie vyvolať nepriateľstvo medzi kultom. ... A dejiny staroveku sú predsa vojnovými dejinami. Všade a vždy vojny! Vojna pre všetko! Pre mesto, pre hádku, pre ženu. Vojna vždy visí vo vzduchu. Len modly žijú v mieri s modlami.
Keď však na Golgote vyrastá kríž, miesto národnej zúrivosti nastupuje náboženská zúrivosť a bojiská môžu schnúť: lebo pôda Kolosea pije krv nových ľudí; vojaci môžu odpočívať, toľko práce majú kati!
Nenávidený znak vždy jestvoval; duch lži vždy prenasledoval Kríž svojím zvráteným holdom; vždy vravel: Len teba nenávidím, teba jedine na svete!
A kým starý svet nenávidel pre všetko, okrem modlárstva, moderný svet nemôže ukázať ani jedno storočie, v ktorom by nebola vybuchla nenávisť pre Náboženstvo.
Hoci však svet v moderných dejinách vždy nenávidel kresťanstvo, ten istý svet zároveň ani v moderných dejinách nemal nenávisti proti starému modlárstvu. ... Kto nepozná tajomstvo spojenectiev, mohol by pokladať za celkom logický predpoklad, že človek, ktorý neverí v Boha, pohŕda všetkými kultami. Bola by to pravda, keby existovalo viacero náboženstiev.
Skutočnosť je však iná a hovorí: Čím väčšmi sa honosí človek, že je silného ducha, tým väčšmi skláňa hlavu pred kultom, pravda, ak je to falošný kult.
Tajné spojenectvá tu odhaľujú hlboké zjavenia. Voltaire a Goethe sú rozmanití ľudia. Goethe sa mohol stať vyšším človekom. ... Nuž a Goethe miloval Voltaira, ak, pravda, možno tieto dve slová spojiť. Goethe mal záľubu vo Voltairovi. Táto záľuba nevyrastala z Voltaira, vychádzala z Goetheho; nie Voltaire sa páčil Goethemu: odraz vlastnej nenávisti sa mu páčil. Goethe nie preto videl vo Voltairovi druha, že Voltaire napisal to či ono dielo, ale preto, že Goethe sám napísal vetu: "Sú štyri veci, ktoré rovnako nenávidím: tabak, zvony, ploštice a kresťanstvo."
Vskutku, rovnako nenávidel zvony i kresťanstvo: len pre kresťanstvo nenávidel zvony. Zvonenie zvonov samo o sebe by bolo Goethemu príjemné. ... No nenávisť proti kresťanstvu...zmenila v ňom lásku, ktorú od prírody cítil k harmónii; a ten neúnavný hľadač, ktorý tak svedomito skúmal príčiny a následky aj najmenších citov, zabudol si dať otáazku, z čoho vyviera tento odpor.
Veď si aj odbavoval raňajšiu modlitbu pred Jupiterovou sochou. Odkiaľ tá obludná sympatia, ktorá je podobná modlárskej poklone, ak nie z tej hlbokej a jedinej nenávisti, z nenávisti, ktorá nevie ako sa prejaviť priamo, a preto sa prejavuje nepriamo hlasom tajných spojenectiev? Goethe sa modlí k Jupiterovi, necúva ani pred nesmiernou smiešnosťou - natoľko mu bolo hrozné modliť sa k Ježišovi Kristovi.
Ernest Hello: Veda, vydalo nakl. Verbum, Košice, 1946
-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára