T. S. Eliot: Básne

Gerontion (úryvok)

Tu som, hľa, starý muž, v suchom mesiaci,
chlapec mi číta, zatiaľ čo čakám dážď.
Nebol som ani pri horúcich bránach,
ani som nebojoval v teplom daždi
a ani po kolená v slaných močiaroch, mávajúc tesákom,
bodaný muchami, som nebojoval.
Môj dom sa rozpadá,
za oknom čupí Žid,
splodený v ktorejsi z antverpských krčiem,
i so svojimi bruseľskými pľuzgiermi, handrami z Londýna.
Za noci na hornom poli kašle koza,
skaly, mach, lišajník, železo, blato.
Žena je v kuchyni, varí čaj,
zvečera kýcha a prepcháva kanál.
Ja, starý muž,
prázdna hlava medzi veternými priestormi.

Vietor sa zdvihol o štvrtej hodine

Vietor sa zdvihol o štvrtej hodine
Vietor sa zdvihol a rozbil zvony
Kolíšúce sa medzi životom a smrťou
Tu, v snovom kráľovstve smrti
Bdie echo zmäteného sporu
Je to sen alebo čosi iné
Keď povrch sčernetej rieky
Je tvár ktorá sa potí slzami?
Videl som cez sčernetú rieku
Táborový oheň triasť cudzími kopijami
Tu, cez druhú rieku smrti
Tatársky jazdci trasú kopijami.

Prázdni ľudia (úryvok)

My sme tí prázdni ľudia,
vypchatí ľudia
opretí o seba,
hlavy plné slamy. Žiaľ.
Naše vyprahnuté hlasy,
keď si šepkáme,
sú pokojné a bez významu,
akoby vietor v suchej tráve vial
či noha potkana po úlomkoch skál
v suchej pivnici.

Predstava bez tvaru, tieň bez farby,
sila rozložená v geste bez pohybu.

Tí, čo sa previezli, nesklopiac oči,
v iné kráľovstvo smrti,
pamätajú, ak si nás pamätajú,
že nie sme zatratenci drsných duší, lež iba
prázdni ľudia,
vypchatí ľudia.

T.S. Eliot: Pustatina, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966
preklad: Ján Buzássy