Stáva sa deň čo deň, že protestant , dopustivší sa mimoriadne veľkého prečinu, alebo súc vyburcovaný z hriešného spánku, ktorý trval celé roky, alebo podesený chorobou, rád by konal pokánie. O čo sa však oprieť, kam ísť, čo robiť? Má kopať a sám budovať svoje základy. Treba sa mu samému učiť každý krok a všetko je v temnotách; musí tápať a pachtiť sa a to všetko - pre púhu mienku. A potom, dajme tomu, že o kúsok postúpil, ale zase snáď podľahol pokušeniu, klesne a je po všetkom. Jeho náukové hladiská sa rúcajú a sotva sa dá ešte povedať, že vôbec v niečo verí. Katolík však hneď vie, čo a ako, dostavila sa ľútosť, nedá sa otáľať; za čerstva môže siahnúť po ustanovených liekoch.
Obzvlášť však, čo potom, keď sa znenazdania dostaví smrť a bude treba pripraviť sa na túto zlú hodinu! Čo si počne protestant? ...Jeho myšlienky sa zdvíhajú v akejsi zmätenej túžbe po zmilovaní, ktorú ani on sám, ani prítomní nemôžu vysvetliť. Žiada aby mu predčítali z biblie, ale tá žiadosť je skôr výrazom hrôzy a zmätku než znamením viery; potom sa jeho rozum zatemňuje a on umiera.
Úplne inak si počína katolík. ... Pravda, hovorieval ľahkovážne o Všemohúcom, ale vždy v neho veril; spieval často žartovné piesne o blahoslavenej Panne a o svätých a rozprával všeliaké báchorky o zlom duchu, ale len tak, bez opovrhnutia; hnevával sa na svojich nebeských ochráncov, keď s ním bývalo zle, ale ako svojhlavé dieťa, ktoré vzdoruje rodičom. ... Po celé roky zanedbával veľkonočné povinnosti, ale nikdy nezaprel, že je katolíkom. Posmieval sa kňazom, odvážne ich posudzoval a ohováral ich, ale nikdy nepochyboval o svätosti ich úkonov a o moci ich duchovnej služby. Býval na omši nepozorný a chladný... Keď sa teda teraz dozvedá, že musí umrieť a to bez kňaza a lúč Božej milosti preniká jeho srdce a on túži po Tom, ktorého si nevšímal, jeho vzrušenie nie je nejasné a zmätené... Jeho myšlienky sa sústreďujú a naberajú presný tvar; pozdvihujú sa , každá na svojom mieste, k vysokým Predmetom viery, ktoré sú v jeho mysli tak skutočné ako v nebesiach. Obracia sa k svojmu Krížu; vzýva drahocennú krv a Päť rán Spasitelových; uchádza sa o príhovor blahoslavenej Panny; utieka sa k svojim svätým patrónom; volá k sebe anjela strážneho... Pravda odchádza do sveta neviditeľného, ale tento svet neviditeľný bol s ním už tu. Odchádza na miesto iné, nie však cudzie...
A tak môže i ten, kto bol zlým katolíkom, mať pri svojej smrti nádej, na ktorej nemá zaiste účasť ani najcnostnejší z protestantov, ano, bratia, ani najporiadnejší a najsvedomitejší z vás, aj keby ste boli hocako schopní, učení a múdri, ak ste nežili z viery, ale zo súkromného úsudku.
Prebraté z:
Alois Lang - John Henry Newman, úvod do jeho náboženské filosofie a výbor ze spisů, Vyšehrad, Praha 1947
-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára