Nie je to čudné, že na nás tak slabo zapôsobia prírodné krásy, ktoré nás obklopujú, keď sme celou dušou zahĺbení do úvah? V knihách sa síce píše, že hľadáme útechu v lone prírody, ale v skutočnosti je to inak. Obdivovanie jej krás, ktoré dnešní básnici tak podrobne a výrečne ospevujú, vôbec nezodpovedá našim životným potrebám. Ako deti sme si ich vôbec nevšímali. Ani jeden nevzdelaný človek ju tak nevníma. ... Schopnosť vnímať krásu okolitého sveta si osvojujeme vlastne iba ako súčasť všeobecnej kultúry. ...
Všetko, čo môže obsiahnuť naša myseľ a pochopiť naša duša, nezávisí od krásy alebo od ohavnosti sveta, v ktorom žijeme. Možno medzi človekom a vesmírom niet preto vzájomného vzťahu, lebo osud človeka a osud prírody sa už v základoch líšia. Najvyššie vrchy postupne zvetrajú a upadnú do zabudnutia, ale najmenší poryv ľudskej duše je nesmrteľný.
Prekl. Ivan Krčméry, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1974
-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára